Rodina Bergerovcov sa však s prvým kultúrnym impulzom v podobe hotela a kaviarne neuspokojila. Rozhodla sa pre ďalší významný krok v kultúrnych dejinách mesta. Samuel Berger dal na ľavej strane ulice postaviť prvé prešovské kino a „virtuálne“ tak spojil Prešov so súdobým „veľkým svetom“. Prvý decembrový deň roku 1913 bolo slávnostne otvorené kino Olympia. Veľkorysá stavba, opäť v secesnom štýle, sa tiahla od polovice Ružovej až na nárožie so Slovenskou ulicou. V hľadisku boli po oboch stranách komfortné lóže, pod pódiom nechýbalo orchestrisko a zo Slovenskej ulice viedli samostatné vstupy pre účinkujúcich rovno do zákulisia. V porovnaní s hotelom bola mladšia budova kina o dosť striedmejšia, no mala nádherné fasádne maľby, evokujúce štýl Muchových obrazov a krásny vstup s polkruhovým schodiskom a presklenou markízou, ktorá pripomínala lupene kvetu. V jarnej a letnej sezóne na nej viseli pestrofarebne zakvitnuté kvetináče. V interiéri sa nešetrilo na luxusných materiáloch ani na výzdobe. Olympia mohla smelo konkurovať najvyhlásenejším kabaretom Pešti, Viedne i Paríža. Autorom projektu bol totiž známy maďarský architekt Vilmos Glasz, ktorý v Prešove navrhol napríklad aj budovu Bosákovej banky či Vodárenskej veže.

V Olympii sa premietali najprv nemé filmy, prvý zvukový film, ktorý Prešovčania videli, bola sfilmovaná opereta Sally na Vianoce 1930. Úlohu mestského kina plnila Olympia, neskôr pod menom Tatra, potom ako kino Mier, až do začiatku 90. rokov, no dlhodobo zápasila so zlým technickým stavom stavby, necitlivými rekonštrukciami a najmä osudovými ranami dejín.

Zlatý vek Ružovej (Svätoplukovej) ulice, nenávratne zničil nástup Slovenského štátu a druhá svetová vojna. Hotel a kaviareň Berger bol arizovaný a v máji roku 1942 Juraja Bergera s manželkou Editou (ktorí kino v tom čase spravovali), v tom čase už seniorov, transportovali do jedného z koncentračných táborov, odkiaľ sa nikdy nevrátili. Pred transportom sa zachránil ich syn Oskar Berger, ktorý v tom čase pracoval ako novinár pre londýnsky denník Daily Telegraph. 

Mimoriadne tragický bol pre kino Olympia, no aj pre mnoho ďalších budov a tisícky Prešovčanov, predvianočný večer 20. decembra 1944. Olympiu a takmer tisícku ďalších stavieb v meste zasiahli nálety sovietskych bombardérov. Zničených bolo 232 domov, poškodených ďalších vyše šesťsto a 25 tisíc obyvateľov mesta čakalo na Vianoce v desaťstupňových mrazoch na pomoc.

Po vojne fungovala Olympia krátko pod názvom kino Tatra, od 50. rokov sa podľa dobového trendu, tak ako kiná v mnohých ďalších mestách, premenovalo na kino Mier. Nasledovali desaťročia, keď sa na tú dobu tak príznačne kostrbato zachraňovala funkčnosť, ale zabíjala akákoľvek noblesa, ktorá by mohla pripomínať „zlé buržoázne a monarchistické časy“. Kino prežívalo, či skôr živorilo, až do začiatku 90. rokov, keď bolo definitívne zatvorené.